Ludovit Stur veduca obobnost slovenskeho zivota

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia, keď sa slovenské národné hnutie dostalo do novej fázy, poprední obrodenskí činitelia pozdvihli sloveskú literatúru na najvyšší stupeň. Toto nové literárne pokolenie, podľa svojho najvýznamnejšieho predstaviteľa Ľudovíta Štúra je známe v dejinách slovenskej literatúry pod menom Štúrova škola.
Ľudovít Štúr patrí medzi vynikajúce osobnosti slovenského ľudu, k veľkým súvekým revolucionárom Európy 19. storočia. Celý svoj život venoval verejným a národným záujmom ľudu. Vykonával mnohostrannú básnickú, vedeckú, organizačnú a politickú činnosť, prostredníctvom ktorej propagoval nové pokrokové myšlienky.

Ľudovít Štúr pochádzal z učiteľskej rodiny. Narodíl sa 18. októbra 1815 v Uhrovci. Domáce a okolité prostredie umožnilo Štúrovi spoznať zblízka život uhorskej šľachty, lebo v Uhrovci žil gróf Karol Zay, horlivý maďarizátor, ktorý mal úzke styky s vynikajúcimi osobnosťami krajiny toho času.
Prvé školské znalosti dostal Štúr od svojho otca Samuela. Ako dvanásťročný opustil rodný dom. Dva roky študoval na gymnáziu v Rábe, idúc po stopách brata Karola. V Rábe študoval nemčinu a maďarčinu, ale zásluhou profesora Leopolda Peca sa obznámil s dielami Šafárika, Kolára atď. Od svojho profesora počul prvý raz s nadšením rozpravať o slovanskom svete, a preto keď roku 1829 prešiel na lýceum do Bratislavy, vystupoval s pocitom hrdosti na svoju slovanskú prílušnosť.

Bratislava, i keď v prvej polovici 19. storočia prestávala plniť funkciu hlavného mesta Uhorska, ostávala ešte vždy najvýznamnejším priemyselným a kultúrnym strediskom na Slovensku. Vo vývine slovanského národného obrodenia zohralo rozhodujúcu úlohu bratislavské lýceum, na ktorom študovali mnohí vynikajúci slovenskí predstavitelia ako Karol Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a pod. Títo roku 1828 založili Spoločnosť reči a literatúry československej, ktorej predsedom bol profesor Juraj Palkovič. V januári 1834 Štúr opúšťa Bratislavu, lebo jeho rodičom pribudli ďalšie dve deti a nazdávali sa, že Ľudovítovo vzdelanie je už dostatočne a on, hoci mu bolo ťažko opustiť štúdium, nechcel byť rodičom na ťarchu a nastúpil na miesto pisára v rodisku na panstve grófa Zaya. Odišiel so slzami v očiach, ale ešte toho istého roku sa vrátil späť a odvtedy začína jeho blahodarné učinkovanie medzi študujúcou mládežou. Jeho návrat rozvinul činnosť aj v Spoločnosti. Bol knihovníkom, tajomníkom a napokon roku 1835 bol zvolený za podpresedu.